História mestskej časti Nitra - Zobor

Zobor

 

Bývalá samostatná obec a od roku 1960 nitrianska mestská štvrť Zobor. Slnkom zaliate južné svahy rovnomenného vrchu v minulosti pokryté vinohradmi sú dnes husto zastavané zväčša prepychovými vilami. Už niekoľko rokov nie je v prevádzke sedačková lanovka na Zobor, avšak vrch dominujúci celému kraju je ľahko dostupný aj pešo. Pred vrchol nazývajúci sa Pyramída (553 m) poskytuje panoramatický pohľad na Nitru a široké okolie. Vedľa telekomunikačnej veže stojí podstavec kedysi nesúci Miléniový pamätník. Slávnostne ho odhalili 30. augusta 1896 na počesť osláv založenia Uhorska. Podobne, ako súsošie Márie Terézie na dunajskom nábreží v Bratislave, neprežil však útok legionárov po vzniku Československa v roku 1921. Za nevýrazným sedlom leží hlavný vrchol Zobora (588 m). Poskytuje len obmedzený výhľad na východnú stranu. V lese okolo vrcholu Zobora možno ešte stále rozpoznať zvyšky kamenných valov vymedzujúci praveké sídlisko z mladšej doby bronzovej. V období Veľkej Moravy tu stálo jedno z obranných hradísk v okolí Nitry. Poniže dolnej stanice nefungujúcej sedačkovej lanovky stojí medzi zvyškami viníc malý Kostol sv. Urbana z 18. storočia. Cennou sakrálnou pamiatkou kostola, ktorého patrón je tradičným ochrancom vinohradníkov, je torzo kamennej sochy Bolestného Krista z roku 1746. Pri stavbe amfiteátra v dolnej časti Zobora sa našlo veľké pohrebisko z obdobia tesne po zániku Veľkej Moravy. Žiaľ, z vyše 700 hrobov sa podarilo zdokumentovať len 165. Najväčšiu pozornosť z pamiatok pod Zoborom si zaslúži bývalý kláštor sv. Hypolita ležiaci v doline na západnom svahu kopca.

 

Zoborské jazierko vzniklo z bane

 

 

   Nitra, naše starodávne mesto so zašlou slávou, je plná vzácnych prírodných krás i krásnych výtvorov ľudí. Niektoré jej pozoruhodnosti neudrú hneď do očí. Môže ich objaviť, potešiť sa nimi a oceniť ich iba ten, kto toto prekrásne mesto pod bájnym Zoborom dobre pozná, pozná jeho históriu, jeho zvláštnosti a jedinečnosti. Príkladom, jedným z viacerých je aj malé jazierko na svahu Zobora. Už fakt, že jazero je na svahu a ešte bez prítokov, ktoré by ho napájali, je samo osebe zvláštnosťou. Jedinečné je tiež to, že spoločným dielom človeka a prírody.

 
  Zoborské jazierko

  Na začiatku bolo žulovou baňou. V nej sa ťažil kameň, ktorý sa opracovával na kocky a nimi sa dláždili nitrianske ulice, ale aj ulice v Budapešti. Nevieme, kedy táto baňa vznikla, no poznáme dátum jej zániku. Stalo sa to v roku 1893, ked sa nad Zobor prihnala mrákava tmavých oceľovosivých nič dobré neveštiacich mrakov, z ktorých sršali blesky na všetky strany a na stráne Zobora vyliali mnoho hektolitrov vody, ktoré tak zmarili necitlivé dielo ľudských rúk. Prívaly vody vtedy zaplavili viac ako 15 metrov hlbokú baňu. Bolo nad sily človeka dostať z nej toľké množstvo vody. Sama príroda si ranu na zoborskom svahu zacelila vodou a premenila na pôvabné jazierko. Nitrania jeho krásu chceli zveľadiť. Žigmund Fuchs nechal upraviť jeho okolie. Vysadil stromy a jazierko zarybnil. Advokát Kabina zasa pri ňom zriadil vodoliečebný ústav, v ktorom s liečebnými kúrami začal 1. mája 1926.

 

Zoborské jazierko okolo r. 1900

    O štyri roky neskôr mestský úrad kúpanie v jazierku zakázal a to hneď z troch dôvodov. Jedným z nich bola hĺbka jazera. Len si to predstavte - muselo by od dna stáť na hlave jeden druhému asi deväť 160 cm vysokých chlapcov, aby sa ten navrchu mohol ako tak nadýchnuť. A pritom tí sa v ňom kúpavali najradšej! Priemerná ročná teplota Zobora sa uvádzala 10 stupňov Celzia. Preto druhým dôvodom bola veľmi studená voda. Ľahko v nej človek mohol dostať kŕč, či nebodaj stratiť vedomie... Ako posledný dôvod uviedli čistotu vody, ktorá sa nikdy nevymieňala, pretože sa nemala ako. Kúpanie v znečistenej vode mohlo viesť k vzniku, ale aj k rozširovaniu infekčných chorôb. Pokojná hladina jazierka, v ktorej sa zrkadlila sýta zeleň okolitých stromov a krov, neveľké skaliská, vyčnievajúce zo zeme na okraji jazera i jasná belasá obloha s chuchvalcami kopovitých mračien, veštiacich príjemný letný deň, dodnes lahodia očiam. A neďaleko brehu sa aj v súčasnosti nájde pohodlné miestečko na oddych.

Zdroj: Vladimír Černák, Nitra 2/2004

 

Zoborský cintorín

 

 

   Miesta hrobov, kde boli pochovaní predošlí mnísi zoborského kláštora, benediktíni a kamalduli, nie sú doposiaľ naisto známe. Možno však predpokladať, že pri systematických archeologických vykopávkach, ktoré sa v lete roku 2001 začali v areáli bývalého kláštora a Vysokošpecializovaného odborného ústavu TaRCH Nitra - Zobor, sa nájdu  nielen kostrové pozostatky z dávnejšieho obdobia, ale aj iný archeologický materiál. Podlá Jozefa Braneckého    (1882-1962), piaristu a známeho historika, sa v jeho knihe Krátke dejiny zoborského kláštora a opátstva (1945, str. 23) uvádza, že benediktíni a kamalduli mali cintorín spravidla pri bráne, čo malo upozorniť obyvateľov kláštora na pominuteľnosť života, že posledná stanica človeka je hrob.

   Pred staršou časťou VOÚ TaRCH, ktorá bola do roku 1950 kláštorom, je malý cintorín. Je v ňom celkove 14 viditeľných hrobov, z čoho tri sú bez náhrobného kríža a jeden je polámaný. Nápisy na najstarších pomníkoch sú už ťažko čitateľné, vie sa však, že sú tu pochovaní štyria rehoľníci misijnej spoločnosti SVD - dvaja pátri, jeden brat a jeden misijný žiak. Ostatní neboli rehoľníkmi.

   Najstarší pomník je z roku 1876 a posledný z roku 1940. Na šiestich pomníkoch sú nápisy slovenské, štyroch maďarské, jednom nemecký. Štyria príslušníci misijnej spoločnosti majú mená napísané na malej tabuľke jednotne upravených liatinových krížoch. Zvyšných desať hrobov patrí civilom a všetci sú muži. Z tohto počtu sú traja hájnici biskupského polesia, ich príbuzní alebo niekdajší pacienti, ktorí sa tu liečili v bývalom liečebnom penzióne v 19. storočí. Pozoruhodný je náhrobný kameň so zle čitateľným nemeckým nápisom Alexander Derra de Moroda, ktorý zomrel ako 14-ročný v roku 1876. Jeho meno nasvedčuje tomu, že ide o chlapca šľachtického pôvodu (predpona „de" je predikát označujúci šľachtický rod románskeho pôvodu). Nie je známe, prečo je pochovaný na zoborskom cintoríne. Možno sa liečil v tunajšom penzióne a po smrti, keďže pochádzal zďaleka, nebolo ho možné v tých časoch previesť do rodnej krajiny. Toto však je len hypotetická úvaha, písomne nepotvrdená. Najdlhší a zveršovaný nápis na pomníku má biskupský horár Štefan Jankovits (1880-1929), ktorý znie: „Láska bratov a sestier tvojich bude s tebou navždy, pros v sláve nebeskej za ňu u Boha aj ty. Jak ťažké bolo naše lúčenie, tak radostné bude naše zhladanie. S Bohom. Do videnia! Beati qui in Domino morientur (Blažení sú tí, ktorí zomierajú v Pánovi." Podľa rokov narodenia a úmrtia uvedených na kameňoch vieme tiež zistiť, že priemerný vek zosnulých bol pomerne nízky, len 43 rokov, až na Józsefa Tobiása (1832-1913), ktorý sa dožil 81 rokov.

Zdroj: Doc. PhDr. Štefan Kukan, CSc., Nitra 12/2001 

 

Svätý Svorad – patrón Nitry

 

 

   Andrej Svorad narodil sa v 10. storočí, pochádzal z malopoľského Opatowca na Wisle. Hovorí sa, že sa živili rybami. Svorada tu familiárne nazývajú Žurawkom.Zoznámil sa s reformným hnutím benediktínskej rehole a pustovníčil neďaleko dediny Tropia nad Dunajcom, neďaleko slovenskej hranice. V stredoveku tam posielal nitriansky biskup niekoľko okovov vína z vinice, ktorú v Nitre vysadil sv. Svorad.

   Okolo roku 1000, za vlády Štefana kráľa sa Svorad dostal do Uhorska, do Nitry, kde vstúpil do rehole v kláštore benediktínov na Zobore a od opáta Filipa prijal mníšske rúcho a rehoľné meno Andrej. Rozhodol sa pre pustovnícky život, ale najskôr musel dlhší čas zotrvať ako mních v kláštore.

    Maurova správa neudáva presnú lokalizáciu pustovne. V Nitre sa traduje, že neďaleko kláštora v malej jaskyni, doteraz zachovanej, žili nejaký čas mnísi, ktorí viedli pustovnícky spôsob života. Podľa tradície žil tam i Svorad. Jaskyňa sa doteraz nazýva Svoradova.

   K osobitným črtám pustovníckeho života Svorada – Andreja okrem modlitby, mlčania a pôstu, patrí úžasná telesná námaha, spojená s ťažkou manuálnou prácou v lese (klčovanie), teda kultivovanie pôdy. Regula zakladateľa benediktínov sv. Benedikta z Nurzie totiž zdôrazňovala u mníchov aj prácu. Navyše v tomto prípade Maurus poukazuje na osobitný charakter – na „veľké trápenie tela“. Pustovník Svorad – Andrej praktizoval aj svojrázny spôsob sebatrýznenia. Okolo pása nosil železnú reťaz, ktorá sa časom vrástla do tela prísneho askétu a pustovníka. Tvrdý a prísny život, vyčerpávajúca práca, časté pôsty nadlho nemohol vydržať jeho organizmus.

   Svorad – Andrej umrel v rokoch 1031-1032. Telesné pozostatky Svorada- Andreja uložili do Katedrálneho chrámu sv. Emeráma v Nitre. V roku 1035 k nemu pochovali aj jeho žiaka a nasledovníka a spoločníka Benedikta, ktorý zomrel na Skalke.

   Nitriansky vojvoda Gejza už v roku 1064 urobil prvé kroky k svätorečeniu, hoci kult bol oficiálne potvrdený až v roku 1083 pápežom Gregorom VII. Stalo sa to zásluhou uhorského kráľa Ladislava I. Stali sa patrónmi Nitrianskeho biskupstva, sv. Svorad sa stal patrónom mesta Nitry. Obaja sú najstaršími svätcami Slovenska.

Zo životopisu sv. Svorada opisuje Maurus zázrak v súvislosti s Nitrou:

„ V meste Nitre obesili jedného odsúdeného zločinca. On potom milosťou Božou odviazaný prišiel k opátovi Filipovi a rozprával, ako bol pre zásluhy blaženého muža Andreja vyslobodený. Povedal totiž, že keď bol odsúdený, stále vzýval jeho meno, a keď ho dvíhali na šibenicu, blažený muž Andrej ho hneď svojimi rukami pridržal. Keď sa však všetci v domnienke, že je mŕtvy, vrátili domov, ten ho svojou rukou odviazal a prepustil.“

 

 

 

FUVI0111ADANAUL
FREE Joomla! template "Adana"
joomla 1.6 templates by funky-visions.de